Tesne na hranici

15. ledna 2017 v 0:35 |  Myšlienky
mozart miloval Ellišku
ktorá
nebola nikdy
jeho.

a tak večer počúvam
že klietka
je len v hlave.


ale.

Escher vymenil
ženu za grafiku
a Picasso obdivoval
Da Vinciho úsmev.

a tak počúvam
že sa nepoznáme a ani sa nespoznáme
kým si budeš zakazovať
to po čom túžiš tajne.

ale.

Werther trpel
len preto že
Goethe napísal.

a teraz si tu Ty
a možno si myslíš
že si lepší
že si sa dokázal tomu všetkému vyhnúť
a v tom je tvoja tragédia

je to smiešne
vety o láske vždy boli iba frázami

možno keby
nikdy nedostala ten gaštan.
na ktorý si isto ani nepamätáš.
možno keby si sa správal vždy tak.
ako keď si vypiješ.
možno keby si bol starší.
možno keby.

nová veta žiadny začiatok.
žiadne veľké písmeno na začiatku nebolo.
len jedna zranená žena.
ktorá sa vo vnútri spalovala na hranici každú noc.
na hranici svojich možností.
čím viac pohárikov tým väčší oheň.
a v tom bola jej tragédia.

už nech je za vodou
 

ja nie

17. července 2016 v 23:50 | Maska |  Myšlienky
Najťažsie je priznať si chybu. Lebo to nedokáže hocikto. A už vôbec nie ja .
Aké by to asi bolo keby sa človek prestane báť sklamania. Hoc aký človek. Ale vôbec nie ja.
To nie je o tom že by som to robila naschvál. Proste na to neviem nemyslieť. Nozaj sa snažím nemať rada. Nekaziť to.
Kurva. Ale povedal že nie. A je to tu zas. Zas som šťastá len na okamih. Moment. Dala by som zaň všetko. Za ten dotyk. Pohľad. Chvíľe tvorené z chvíľ. Nebaví ma to. Povedal. Klamal? A ja. Som nepovedala nič. Ak ťa pustím vrátiš sa?
Nie.
Prečo radšej teraz neklamať. Tiež musí byť človek úprimný vtedy keď to najmenej potrebuješ. Ale ja nie.
Daj si ešte. Ulej si pravdy. A na druhý deň sa tvár. Tvár. Tvar. var.
Bol by si tu keby...
Ale vôbec nie ja.
Mne nevadí keď mi vypichneš oko.

loop

13. února 2016 v 3:07
je to celé moja vina
je vo nútri
skrytá špina
nedá sa zmyť
ja viem že je to moja vina
aj všetka ta špina
neodpustím nikdy
najťažšie sa odpúšťa sebe
a keď počujem ten zvuk
už ani muk
slučky
naučil si ma čo sú to slučky
dvere
a tvoja ruka na dverách mojej klučky
po mjom tele slučky
píšeš
no nie mne
samé sračky
už ani neviem čo je pravda
tiež by sa to dalo celé zvrátiť
vrátiť
všetky tie reči a keci ...
a všetko je také isté a ja som tu znovu
chcela by som sa novú
bez všetkých tých zranení
previnení
len ja a biela
a biela ostane belšou
krajšou
a možno som v tom všetkom nevinne
kameň
hádžeš kameň a nepoložil si si tú otázku
a môj život akoby vysel
na tenkom povrázku
a púšťam si tú pieseň znovu a znovu
a čím ďalej tým viac sa potrebujem novú
kiež by som nikdy nevedela čo sú to slučky
a neboli žiadne ruky
ani klučky
ani muky
ani ruchy
a už vôbec nie nejaké šuchy
na mojej duši si urobili hiezdočko
muchy
"končím s fajčením a trávou a aj tak je to málo"
tak načo sa snažiť
aj tak je na nič celé to prežiť
znova a znova
slučka
a ja nie som nová
 


Plná optimizmu

31. ledna 2016 v 20:27
Všetky pocity na oblohe
Pamätáš si to meno?
Polárka.
Červené kvety v mojej hlave
Ako by som ťa mohla poslať preč?
Stratili sme pri tom nejak reč
Sľubujem už viac neplačem
Ale často prší
Z neba
Pena
Dnes si pripravíme...
Líščí tajný recept
Položíme na pitevný stôl....
Zvlečieme
Opečieme
Nepripečieme...
Tuším som malému princovi zabudla poliať dušu
Teda ružu
Aj tak je to patologický klamár
Ochočil si líšku klamstvami
Na druhej strane bez neho by tu nebol
Skvelý recept

Ako na ňu.

nova

20. prosince 2015 v 22:55 | Maska |  Myšlienky
Akoby si potrela pery krvou
Z môjho srdca
Modrý plameň snažiaci sa spáliť moje oči
A áno
Nevadí
Nevyzeráš šťastný
Nestojí to
Za nič
Nestojí za nič
Nevyzeráš, že je ti to jedno
A nie,
Mne už je to jedno
Môj svet začína
Byť bez teba
krásny
ale priznávam pohľad na teba
bude navždy vzácny

no láskou prázdny
vždy a navždy...
niekedy nie je dosť....

Pre teba

11. října 2015 v 22:38 | Maska |  Myšlienky
Zo zvyku viem,
že ma
nemáš rád
stratená v mori
smútim za nocami ktoré sme
nedomilovali
len pár tónov mi
ešte zahraj


vymodeluj krajinku
aké stromi tam dáš?
Nevieš


radšej mi zahraj
aspoň jeden tón
zabudni na čudné pocity
dnes je krásny deň
víno tráva kvety
len tak sa motať
na odvrátenej strane mesiaca
trhať si vlasy
po jednom
vzdychať
poplakať si
veriť v nádej čo zomrela
skôr ako sme sa
pomilovali


ach ach ach
si pyšný na to, že si sám
vypálilo to zle
ostali nedopité drinky
jedno nemohúce telo
na dlážke plakalo
že už nevládze
zostávame odmietnutí
nezostalo nám vela šedej hmoty
presso s mliekom prosím
kúpeme sa v horúcej vode
neskôr už nemáš záujem
leto prebehne úspešne
s prázdnymi vreckami naháňame city zvädnuté
kruté
ohavné
zabudnúť na naše náramky na našich zápästiach
len vedieť


dva ťahy z cigarety
ukáž ako to vypáli
výčitky svedomia
bolesťneustupuje
baby
ani ja
nezatvorím oči
polámané ruže
ľahnem si k pätám
a rozbijem telefón
mala by som si vypiť a prestať vravieť
mám ťa rada
kúpiť si chodúle
naučiťť sa vrhať oheň
písať básne


ľúbim ťa láska
navždy budem počítať
ako dýchaš
nádych výdych
ráno vstaneš
urobíš si kávu
dáš si horálku
umyješ si zuby
zásadne v tomto poradí
povedz mi ako pokrájať
srdce
pozri mi do očí
a hľadaj
poslednú
jazvu
po bozku


je to naozaj
to čo si
chcel
otaznik
alebo

ani nie

Jeden splnený sen

31. srpna 2015 v 19:12 | Maska
Sedím na tráve a pozerám na teba. Vyzeráš taký šťastný. Ako keby ti to bolo úplne jedno. A asi ti to jedno aj je. Zopár krát sa na mňa pozrieš. Chce to toľko námahy sa usmiať.

-Prestal hrať. Zišiel z pódia a silno ma objal. Tak hrejivo ako vždy. Pobozkal ma do vlasov a šepol, že ma miluje. -

Snažím sa si nahovoriť, že v lete je dosť teplo. Objatia nie sú potrebné.

V skutočnosti netúžim po ničom inom

Len

Po
Jednom
Objatí .

A tiež po tvojom pohľade. Nie tom obyčajnom. Takom tom tvojom. Už som ho dlho nevidela.

Kde je Miško?

Zase je tu ten ktorého si pamätám z pred dvoch rokov. Ironický, ktorému je ťažko ma chytiť poriadne za ruku. Ktorý mi dá na privítanie takú pusu akoby som bola jeho sestra. Nič, žiadna radosť, že ma vidíš. A tak dlho sme sa nevideli. No podla neho sme spolu často. Od kedy? Neviem. Prišlo to zo dňa na deň.
"i couldnt find a place to hide
couldnt quell this absurd state of mind "
A slzy sa tlačia do očí. Nemôžem. Je tu toľko ľudí. A vedľa mňa jeho kamarátka. Na ktorú sa pozerá lepšie ako na mňa. Nežiarlim na ňu. Len mi je to ľúto. Tak pre toto som plakala. "bolo to také silné?"
Najradšej by som kričala. Áno! Už 2 týždne to pre mňa je silné. Zabíja ma to.
A je po koncerte. Trochu sa mi uľavilo. Najdlhší koncert v mojom živote. A celý som ho vnútorne preplakala.

Vyzliekaš si tričko. Jeho kamarátka začala kričať "uuuu" ....au.

-Vyzliekla som sa aj ja. Dole červené šaty ktoré si mi kúpil. Ešte z lásky. Dole podprsenka. Gaťky som si nechala. Veď aj ty si mal nohavice. Postavila som sa na pódium a začala ti pomáhať baliť. Ako sa cítiš?-

Len som tam sedela na tráve a pozerala naňho bez trička. Ako ideš bez trička za tvojou maminou. Chcela som ísť za nimi. Ale bála som sa. Nešla som tam.
Po dlhšom čase si prišiel aj ku mne. S burčákom. Dám si. Prečo nie. Aj keď je nechutný. Snáď pomôže.
A sme pri aute. Idem domov. Snažím sa byť úprimná. Zdôverím sa ti, že ma trápi ako si ma privítal.
Že kedysi to bolo inak. Tvoja krutá odpoveď. "Ideme sa baviť o tom ako to bolo kedysi?" ...au.

A bola som ticho. Ako každá žena po facke. Radšej keby si mi dal skutočnú. Nie len takú pomyselnú.
A ideme v aute. Zrazu je ku mne dobrý. Drží ma za koleno a keď sa lúčime povie mi, že ma ľúbi. Cítim sa dobre. Každý náznak dobroty voči mojej osobe mi od istého času pripadá tak vzácny, že si ho pripomínam ešte niekoľko dní po tom.
A tak som sama na stanici a čakám na autobus.

-Autobus prichádza. Je červený. Vždy som chcela červené auto. Jedno si mi dal na Vianoce. Hračkárske ale dal si mi auto. A tiež líštičkové ponožtičky. A autobus sa rúti na mňa a ja neuhnem. S touto spomienkou chcem žiť po smrti. Na líštičkové ponožtičky, tvoj pohľad a tvoje objatie-

Sedím v autobuse. A idem...keby som ho tak nemilovala. Každého iného by som už dávno poslala do šlaka. Mám svoju cenu. Mám svoju hodnotu. Ale pri ňom nie. On je moja hodnota. Ale všetko má svoje hranice.

Zvláštne. Tak veľmi vždy chcel aby som napísala niečo o nás. A ja som povedala že o dobrých veciach písať neviem...Asi chcel aby som o ňom napísala veľmi. Lebo sa splnilo.

Stav neúspechu

20. února 2015 v 20:19 | Maska |  Myšlienky
Keď vám niekto neustále vraví že ste zlá začnete sa tak cítiť. Nemusí to byť ani často. Stačí tak raz za rok. Človeku stačí málo aby si začal myslieť o sebe to najhoršie a veľmi veľa aby.... Z neustálej snahy niekam patriť prestávam patriť kamkoľvek.
Čln sa plavil po vode. Ťahaný motúzikmi priviazané o hlavy ľudí. Všade naokolo len tma. A v člne dievča. Meno? Dievča nemalo meno. My ľudia sme priam posadnutí pomenovávaním vecí. Každý má meno. Pomenovávame pesničky, autá, dokonca ženské prsníky. Nebolo by krásne pre jeden krát vedieť že to dievča sa nevolá?
Jej meno
jednoducho
neexistuje.
Dievča má dve možnosti. Buď sa nechá ťahať. Alebo skočí do vody. Už veľa krát chcelo skočiť. Má strach. Bojí sa svojho odrazu vo vode ktorý uvidí a bojí sa toho chladu. V člne jej spočiatku bolo zle. Niekedy z toho celého grcala. Teraz už nevoľnosti nepociťuje. Prečo by sa teda vrhala do vody? Keď bude dospelá aj ona bude musieť ťahať nejaké tie člny svojimi motúzikmi. Tak to chodí. Teda aspoň tak ju to naučili rodičia. Povedali jej, že jedného dňa narazí do iného člnu a....čo by bolo keby skočila do tej vody? Našli by jej utrápenú tvár a hrdzavé vlasy na hladine rieky?
A zrazu
sa
to
stalo.
Čln narazil do člna. Toto je môj deň. Pomyslelo si dievča. Ale čln bol prázdny. Nikto v ňom nebol. A to je celé. Žiadny šťastný ani nešťastný koniec. Prečo som tak posadnutá koncom? Prečo sa mi pri vete : Sme na ceste chce kričať? Ako to celé skončí. Keď to budem vedieť budem šťastnejšia?

Poviem vám koniec. Dievča sa na lodi zadusilo vlastnými zvratkami. A to je celé. Nedomyslený. Ako všetky konce a začiatky v jej živote. Koniec.

Večierok s čajom

10. ledna 2015 v 16:37 | Maska |  Myšlienky
Úsmev vpletený do pavučín mojich obáv.
Dotyk od predlaktia k môjmu srdcu. Strach, že ťa stratím. Kráter, uprostred pekla samoty. Raz si to už spravil.
Opakovanie je možné. Bežné. Nevzácne. Časté. Objímem ťa. Pevne. V slzavom údolí je miesto na pochopenie. A ja vypoviem vojnu celému svetu ak sa to zas stane.
Necítim to vždy.
Som náladová.
Niekedy mi je to jedno.
Oblečiem si moje najkrajšie šaty a ponorím sa do vane. Zaručene v tomto poradí. Škoda, že sa nedá vo vode zmyť všetko....Ale aby bolo jasné ja neverím nikomu. Občas ani sebe. Kráter, uprostred pekla samoty. A hodiny sa roztekajú na stene. Čas sa nedá odčítať. Králik nalieva ďalší čaj a ja sa nestačím čudovať. Alebo to bolo víno? Vykročím do noci a očami podopieram nebo. Niekedy z toho strácam rovnováhu. Celý večer som naňho myslela.

Ráno je dobré. Myslím, že som ešte mimo z toho králikovho čaju. Sáčková polievka sa vylieva z misky do môjho žalúdka a autobus mi nerobí dobre. Smrdí ľuďmi. Myslím že čaj prestáva účinkovať a mne je zle. Či zo smradu ľudí, alebo z reality neviem.

No už len to, že si to čítal, by ťa mohlo urovnať v pravde .

5. ledna 2015 v 1:45 | Maska |  Myšlienky
Čo sa to stalo?
Vidím to takto. Môj život tak ako bol doteraz, nedával zmysel. Nič mi nedávalo zmysel. Žiadne moje rozhodnutia, konania nič mi nedávalo chuť. Vieš ako keď...ako keď spravíš niečo, čo ti dá túžbu spraviť niečo ďalšie. Zákon akcie a reakcie sa ma netýkal.

Ani ja, a určite ani ty si nevedel kto vlastne som.
Vôbec sme sa nepoznali.

Dobre zavádzam. Poznali sme sa. Máš pravdu. Ale bol si pre mňa niečím iným. Niekým iným. Vzdialenosť sa skracuje a vzďaľuje. A netráp sa ak tomu nechápeš. Všetko je myslené v dobrom.
Nahliadaš do tých stránok mňa, do ktorých sa iným nechce. A ja viem, že sú tam aj veci ktoré sa ti nepáčia. Pravda nebola vždy pre mňa pravda. Ale pri tebe je pravda naozaj pravdou. Som pred tebou nahá. Vyzliekam sa dokonca aj z parfému. Už nemáš byť čím očarený a ty napriek tomu si.
Snáď by si rád vedel, o čo sa tu pokúšam.

Vidím to takto.
Pod predvediem ti tieňohru vášne na stene. Rozpúšťam sa ti v dlani. Parfém stúpa k stropu a vzduch je vydýchaný. Schúlim sa k tebe vyzlečená a som šťastná že mám práve teba.

Ty si...
Ty si...
Ty si...

Si hudbou mojej mysle...aj mysľou mojej hudby.

Kam dál