Výkalové blues

30. října 2014 v 18:04 | Maska |  Myšlienky
Ak sa pozriete na seba do zrkadla a máte pocit, že vaše opuchnuté oči už nevládzu plakať, verte, že ešte vždy môžu. Hovorí sa, že ak sa niečo sere, tak sa to sere poriadne.
Stále niekomu ubližujem. Stále niečo robím zle. A stále je zle mne. Lebo ak sa niečo vo vašom zasranom živote zdá byť aspoň trošku dobré, pokazí sa to.

Okradli ma. Vrátili mi to. Nie všetko. Samozrejme. Som chorá. Som chorá? Nemá ma kto zaniesť k doktorke. Nechutí mi jesť. A keď už niečo zjem, tak ma to bolí. Aj plač ma už bolí. Ak sa niečo pokúsim zlepšiť, ešte sa to zhorší. Moje smery už nie sú smery. Nič nedáva zmysel. Ani to čo dáva.

Pozerám do steny. Je taká...hnedá. Niekto, a ja presne viem kto, mi vravel, že je do fialová. Ja vidím len hnedú. Hnedá ako zem? Hnedá ako drevo? Hnedá ako koža? Hnedá ako more? Hnedá ako hovno. Hovno s makom pod padákom. A ja letím.....

Pozerám na krb. Je taký....a koho to zaujíma. Je. Tam. A môj pes. Je tu. Sedí a vraví mi "Nemala by si sa už tak trápiť. Rodičia sú proste taký. Nemyslia to zle" No rozpráva. Noa? Veď aj ja to počujem prvý krát. Veci treba brať tak ako sú nie? Načo sa nad tým zamýšľať. Nezmeníš to.
Pokračuje: "Chceš cigu?"
Usmejem sa naňho "Ne, ďakujem. Nefajčím."
"Možno by si mala začať"
"Čo ty o tom môžeš vedieť, si len pes. A psom aj ostaneš"
"A ty si len človek. A človekom ostaneš."
"Ale ja nechcem byť človek..."
"Tak nebuď"
"Nie som."
"A čo si?"

"Hovno"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama