Prosinec 2014

Čierny priestor

25. prosince 2014 v 14:19 | Maska
"Myslíte si že som monštrum?
Áno, úprimne si myslím, že som monštrum. Zabila som ho. Právom si o mne myslíte, že som monštrum. Prečo som to spravila? Pretože si to zaslúžil. Pozrite sa na seba. Nič neviete a odsudzujete. Všetko to ponižovanie. Nočné sms-ky. Balamutenie. Zahrávanie. My ženy sme jemné bytosti. Teda väčšina. Ja určite. Nie neodporuje si to. Zabila som ho, lebo mi ublížil. Ublížená žena nie je žena. Je to jej jemný odtieň chodiaci po zemi. Už nezanecháva žiadne teplo ani sladkú vôňu. Prečo som ho zabila až teraz? Ja viem, môžete si myslieť, že som mala všetko. Krásnu rodinu, priateľov, zdravie. Je to také zvláštne nenájsť šťastie v tom, čo sa za šťastie považuje? Nezvládala som myšlienku že to monštrum ešte žije."
Rebeka sa tvárila neutrálne. Z jej slov nevyžarovala žiadna emócia. Ak tam niekde bola, bola skrytá hlboko v jej zhnitých vnútornostiach.
"Očakávate ľútosť. Vidím vám to na očiach. Máte pekné hnedé oči. Aj on ich také mal. Nikdy som z nich nevedela pre seba dostať ani kúsok lásky. Ľútosť necítim. Prečo by som mala? Kvôli sebe? Kvôli iným? Aj tak mi nikdy nikto neodpustí." Usmiala sa. Oproti nej sedel hnedooký, hnedovlasý muž. Pil tvrdý alkohol, pretože víno nemal rád. Vždy mu po ňom ostalo zle. "kvôli nemu." Ozval sa jeho krásny karamelový hlas. Aspoň to si rebeka pomyslela. Keby jeho hlas mala k niečomu prirovnať bol by to karamel. "Kvôli nemu som toho cítila už dosť." Ostalo ticho. Neobyčajne tvrdé ticho. Zvukové prázdno. "Viete. Na niekoho sa mi podobáte." Pošepla "Nebol monštrum. Sám nevedel čo robí, ako si pomôcť. Ženy miloval všetky rovnako. Nedalo sa jednu milovať viac" dopitý pohár pravdy ktorý muž pil sa dolial. "Myslíte si že som monštrum?
Áno, úprimne si myslím, že som monštrum. Zabila som ho. Všetko to ponižovanie. Nočné sms-ky. Balamutenie. Zahrávanie. My ženy sme jemné bytosti. Teda väčšina. Ja určite. Nie neodporuje si to. Zabila som ho, lebo mi ublížil. Ublížená žena nie je žena. Je to jej jemný odtieň chodiaci po zemi. Už nezanecháva žiadne teplo ani sladkú vôňu. Je také zvláštne nenájsť šťastie v tom, čo sa za šťastie považuje? "
"Ľútosť necítim. Prečo by som mala? Kvôli sebe? Kvôli iným? Aj tak mi nikdy nikto neodpustí. Možno keď som skákala som niečo cítila, ale už si neviem spomenúť." "Kvôli nemu." "Kvôli nemu som toho cítila už dosť." "Viete. Na niekoho sa mi podobáte." "Možno ho zabila tá ubíjajúca atmosféra každodennosti už dávno pred vami. Preto nemohol cítiť lásku" dopitý pohár pravdy ktorý muž pil sa dolial. "Myslíte si že som monštrum?

Áno úprimne si myslím že som monštrum. Zabila som ho..."