Stav neúspechu

20. února 2015 v 20:19 | Maska |  Myšlienky
Keď vám niekto neustále vraví že ste zlá začnete sa tak cítiť. Nemusí to byť ani často. Stačí tak raz za rok. Človeku stačí málo aby si začal myslieť o sebe to najhoršie a veľmi veľa aby.... Z neustálej snahy niekam patriť prestávam patriť kamkoľvek.
Čln sa plavil po vode. Ťahaný motúzikmi priviazané o hlavy ľudí. Všade naokolo len tma. A v člne dievča. Meno? Dievča nemalo meno. My ľudia sme priam posadnutí pomenovávaním vecí. Každý má meno. Pomenovávame pesničky, autá, dokonca ženské prsníky. Nebolo by krásne pre jeden krát vedieť že to dievča sa nevolá?
Jej meno
jednoducho
neexistuje.
Dievča má dve možnosti. Buď sa nechá ťahať. Alebo skočí do vody. Už veľa krát chcelo skočiť. Má strach. Bojí sa svojho odrazu vo vode ktorý uvidí a bojí sa toho chladu. V člne jej spočiatku bolo zle. Niekedy z toho celého grcala. Teraz už nevoľnosti nepociťuje. Prečo by sa teda vrhala do vody? Keď bude dospelá aj ona bude musieť ťahať nejaké tie člny svojimi motúzikmi. Tak to chodí. Teda aspoň tak ju to naučili rodičia. Povedali jej, že jedného dňa narazí do iného člnu a....čo by bolo keby skočila do tej vody? Našli by jej utrápenú tvár a hrdzavé vlasy na hladine rieky?
A zrazu
sa
to
stalo.
Čln narazil do člna. Toto je môj deň. Pomyslelo si dievča. Ale čln bol prázdny. Nikto v ňom nebol. A to je celé. Žiadny šťastný ani nešťastný koniec. Prečo som tak posadnutá koncom? Prečo sa mi pri vete : Sme na ceste chce kričať? Ako to celé skončí. Keď to budem vedieť budem šťastnejšia?

Poviem vám koniec. Dievča sa na lodi zadusilo vlastnými zvratkami. A to je celé. Nedomyslený. Ako všetky konce a začiatky v jej živote. Koniec.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama