Srpen 2015

Jeden splnený sen

31. srpna 2015 v 19:12 | Maska
Sedím na tráve a pozerám na teba. Vyzeráš taký šťastný. Ako keby ti to bolo úplne jedno. A asi ti to jedno aj je. Zopár krát sa na mňa pozrieš. Chce to toľko námahy sa usmiať.

-Prestal hrať. Zišiel z pódia a silno ma objal. Tak hrejivo ako vždy. Pobozkal ma do vlasov a šepol, že ma miluje. -

Snažím sa si nahovoriť, že v lete je dosť teplo. Objatia nie sú potrebné.

V skutočnosti netúžim po ničom inom

Len

Po
Jednom
Objatí .

A tiež po tvojom pohľade. Nie tom obyčajnom. Takom tom tvojom. Už som ho dlho nevidela.

Kde je Miško?

Zase je tu ten ktorého si pamätám z pred dvoch rokov. Ironický, ktorému je ťažko ma chytiť poriadne za ruku. Ktorý mi dá na privítanie takú pusu akoby som bola jeho sestra. Nič, žiadna radosť, že ma vidíš. A tak dlho sme sa nevideli. No podla neho sme spolu často. Od kedy? Neviem. Prišlo to zo dňa na deň.
"i couldnt find a place to hide
couldnt quell this absurd state of mind "
A slzy sa tlačia do očí. Nemôžem. Je tu toľko ľudí. A vedľa mňa jeho kamarátka. Na ktorú sa pozerá lepšie ako na mňa. Nežiarlim na ňu. Len mi je to ľúto. Tak pre toto som plakala. "bolo to také silné?"
Najradšej by som kričala. Áno! Už 2 týždne to pre mňa je silné. Zabíja ma to.
A je po koncerte. Trochu sa mi uľavilo. Najdlhší koncert v mojom živote. A celý som ho vnútorne preplakala.

Vyzliekaš si tričko. Jeho kamarátka začala kričať "uuuu" ....au.

-Vyzliekla som sa aj ja. Dole červené šaty ktoré si mi kúpil. Ešte z lásky. Dole podprsenka. Gaťky som si nechala. Veď aj ty si mal nohavice. Postavila som sa na pódium a začala ti pomáhať baliť. Ako sa cítiš?-

Len som tam sedela na tráve a pozerala naňho bez trička. Ako ideš bez trička za tvojou maminou. Chcela som ísť za nimi. Ale bála som sa. Nešla som tam.
Po dlhšom čase si prišiel aj ku mne. S burčákom. Dám si. Prečo nie. Aj keď je nechutný. Snáď pomôže.
A sme pri aute. Idem domov. Snažím sa byť úprimná. Zdôverím sa ti, že ma trápi ako si ma privítal.
Že kedysi to bolo inak. Tvoja krutá odpoveď. "Ideme sa baviť o tom ako to bolo kedysi?" ...au.

A bola som ticho. Ako každá žena po facke. Radšej keby si mi dal skutočnú. Nie len takú pomyselnú.
A ideme v aute. Zrazu je ku mne dobrý. Drží ma za koleno a keď sa lúčime povie mi, že ma ľúbi. Cítim sa dobre. Každý náznak dobroty voči mojej osobe mi od istého času pripadá tak vzácny, že si ho pripomínam ešte niekoľko dní po tom.
A tak som sama na stanici a čakám na autobus.

-Autobus prichádza. Je červený. Vždy som chcela červené auto. Jedno si mi dal na Vianoce. Hračkárske ale dal si mi auto. A tiež líštičkové ponožtičky. A autobus sa rúti na mňa a ja neuhnem. S touto spomienkou chcem žiť po smrti. Na líštičkové ponožtičky, tvoj pohľad a tvoje objatie-

Sedím v autobuse. A idem...keby som ho tak nemilovala. Každého iného by som už dávno poslala do šlaka. Mám svoju cenu. Mám svoju hodnotu. Ale pri ňom nie. On je moja hodnota. Ale všetko má svoje hranice.

Zvláštne. Tak veľmi vždy chcel aby som napísala niečo o nás. A ja som povedala že o dobrých veciach písať neviem...Asi chcel aby som o ňom napísala veľmi. Lebo sa splnilo.