Myšlienky

Tesne na hranici

15. ledna 2017 v 0:35
mozart miloval Ellišku
ktorá
nebola nikdy
jeho.

a tak večer počúvam
že klietka
je len v hlave.


ale.

Escher vymenil
ženu za grafiku
a Picasso obdivoval
Da Vinciho úsmev.

a tak počúvam
že sa nepoznáme a ani sa nespoznáme
kým si budeš zakazovať
to po čom túžiš tajne.

ale.

Werther trpel
len preto že
Goethe napísal.

a teraz si tu Ty
a možno si myslíš
že si lepší
že si sa dokázal tomu všetkému vyhnúť
a v tom je tvoja tragédia

je to smiešne
vety o láske vždy boli iba frázami

možno keby
nikdy nedostala ten gaštan.
na ktorý si isto ani nepamätáš.
možno keby si sa správal vždy tak.
ako keď si vypiješ.
možno keby si bol starší.
možno keby.

nová veta žiadny začiatok.
žiadne veľké písmeno na začiatku nebolo.
len jedna zranená žena.
ktorá sa vo vnútri spalovala na hranici každú noc.
na hranici svojich možností.
čím viac pohárikov tým väčší oheň.
a v tom bola jej tragédia.

už nech je za vodou

ja nie

17. července 2016 v 23:50 | Maska
Najťažsie je priznať si chybu. Lebo to nedokáže hocikto. A už vôbec nie ja .
Aké by to asi bolo keby sa človek prestane báť sklamania. Hoc aký človek. Ale vôbec nie ja.
To nie je o tom že by som to robila naschvál. Proste na to neviem nemyslieť. Nozaj sa snažím nemať rada. Nekaziť to.
Kurva. Ale povedal že nie. A je to tu zas. Zas som šťastá len na okamih. Moment. Dala by som zaň všetko. Za ten dotyk. Pohľad. Chvíľe tvorené z chvíľ. Nebaví ma to. Povedal. Klamal? A ja. Som nepovedala nič. Ak ťa pustím vrátiš sa?
Nie.
Prečo radšej teraz neklamať. Tiež musí byť človek úprimný vtedy keď to najmenej potrebuješ. Ale ja nie.
Daj si ešte. Ulej si pravdy. A na druhý deň sa tvár. Tvár. Tvar. var.
Bol by si tu keby...
Ale vôbec nie ja.
Mne nevadí keď mi vypichneš oko.

nova

20. prosince 2015 v 22:55 | Maska
Akoby si potrela pery krvou
Z môjho srdca
Modrý plameň snažiaci sa spáliť moje oči
A áno
Nevadí
Nevyzeráš šťastný
Nestojí to
Za nič
Nestojí za nič
Nevyzeráš, že je ti to jedno
A nie,
Mne už je to jedno
Môj svet začína
Byť bez teba
krásny
ale priznávam pohľad na teba
bude navždy vzácny

no láskou prázdny
vždy a navždy...
niekedy nie je dosť....

Pre teba

11. října 2015 v 22:38 | Maska
Zo zvyku viem,
že ma
nemáš rád
stratená v mori
smútim za nocami ktoré sme
nedomilovali
len pár tónov mi
ešte zahraj


vymodeluj krajinku
aké stromi tam dáš?
Nevieš


radšej mi zahraj
aspoň jeden tón
zabudni na čudné pocity
dnes je krásny deň
víno tráva kvety
len tak sa motať
na odvrátenej strane mesiaca
trhať si vlasy
po jednom
vzdychať
poplakať si
veriť v nádej čo zomrela
skôr ako sme sa
pomilovali


ach ach ach
si pyšný na to, že si sám
vypálilo to zle
ostali nedopité drinky
jedno nemohúce telo
na dlážke plakalo
že už nevládze
zostávame odmietnutí
nezostalo nám vela šedej hmoty
presso s mliekom prosím
kúpeme sa v horúcej vode
neskôr už nemáš záujem
leto prebehne úspešne
s prázdnymi vreckami naháňame city zvädnuté
kruté
ohavné
zabudnúť na naše náramky na našich zápästiach
len vedieť


dva ťahy z cigarety
ukáž ako to vypáli
výčitky svedomia
bolesťneustupuje
baby
ani ja
nezatvorím oči
polámané ruže
ľahnem si k pätám
a rozbijem telefón
mala by som si vypiť a prestať vravieť
mám ťa rada
kúpiť si chodúle
naučiťť sa vrhať oheň
písať básne


ľúbim ťa láska
navždy budem počítať
ako dýchaš
nádych výdych
ráno vstaneš
urobíš si kávu
dáš si horálku
umyješ si zuby
zásadne v tomto poradí
povedz mi ako pokrájať
srdce
pozri mi do očí
a hľadaj
poslednú
jazvu
po bozku


je to naozaj
to čo si
chcel
otaznik
alebo

ani nie

Stav neúspechu

20. února 2015 v 20:19 | Maska
Keď vám niekto neustále vraví že ste zlá začnete sa tak cítiť. Nemusí to byť ani často. Stačí tak raz za rok. Človeku stačí málo aby si začal myslieť o sebe to najhoršie a veľmi veľa aby.... Z neustálej snahy niekam patriť prestávam patriť kamkoľvek.
Čln sa plavil po vode. Ťahaný motúzikmi priviazané o hlavy ľudí. Všade naokolo len tma. A v člne dievča. Meno? Dievča nemalo meno. My ľudia sme priam posadnutí pomenovávaním vecí. Každý má meno. Pomenovávame pesničky, autá, dokonca ženské prsníky. Nebolo by krásne pre jeden krát vedieť že to dievča sa nevolá?
Jej meno
jednoducho
neexistuje.
Dievča má dve možnosti. Buď sa nechá ťahať. Alebo skočí do vody. Už veľa krát chcelo skočiť. Má strach. Bojí sa svojho odrazu vo vode ktorý uvidí a bojí sa toho chladu. V člne jej spočiatku bolo zle. Niekedy z toho celého grcala. Teraz už nevoľnosti nepociťuje. Prečo by sa teda vrhala do vody? Keď bude dospelá aj ona bude musieť ťahať nejaké tie člny svojimi motúzikmi. Tak to chodí. Teda aspoň tak ju to naučili rodičia. Povedali jej, že jedného dňa narazí do iného člnu a....čo by bolo keby skočila do tej vody? Našli by jej utrápenú tvár a hrdzavé vlasy na hladine rieky?
A zrazu
sa
to
stalo.
Čln narazil do člna. Toto je môj deň. Pomyslelo si dievča. Ale čln bol prázdny. Nikto v ňom nebol. A to je celé. Žiadny šťastný ani nešťastný koniec. Prečo som tak posadnutá koncom? Prečo sa mi pri vete : Sme na ceste chce kričať? Ako to celé skončí. Keď to budem vedieť budem šťastnejšia?

Poviem vám koniec. Dievča sa na lodi zadusilo vlastnými zvratkami. A to je celé. Nedomyslený. Ako všetky konce a začiatky v jej živote. Koniec.

Večierok s čajom

10. ledna 2015 v 16:37 | Maska
Úsmev vpletený do pavučín mojich obáv.
Dotyk od predlaktia k môjmu srdcu. Strach, že ťa stratím. Kráter, uprostred pekla samoty. Raz si to už spravil.
Opakovanie je možné. Bežné. Nevzácne. Časté. Objímem ťa. Pevne. V slzavom údolí je miesto na pochopenie. A ja vypoviem vojnu celému svetu ak sa to zas stane.
Necítim to vždy.
Som náladová.
Niekedy mi je to jedno.
Oblečiem si moje najkrajšie šaty a ponorím sa do vane. Zaručene v tomto poradí. Škoda, že sa nedá vo vode zmyť všetko....Ale aby bolo jasné ja neverím nikomu. Občas ani sebe. Kráter, uprostred pekla samoty. A hodiny sa roztekajú na stene. Čas sa nedá odčítať. Králik nalieva ďalší čaj a ja sa nestačím čudovať. Alebo to bolo víno? Vykročím do noci a očami podopieram nebo. Niekedy z toho strácam rovnováhu. Celý večer som naňho myslela.

Ráno je dobré. Myslím, že som ešte mimo z toho králikovho čaju. Sáčková polievka sa vylieva z misky do môjho žalúdka a autobus mi nerobí dobre. Smrdí ľuďmi. Myslím že čaj prestáva účinkovať a mne je zle. Či zo smradu ľudí, alebo z reality neviem.

No už len to, že si to čítal, by ťa mohlo urovnať v pravde .

5. ledna 2015 v 1:45 | Maska
Čo sa to stalo?
Vidím to takto. Môj život tak ako bol doteraz, nedával zmysel. Nič mi nedávalo zmysel. Žiadne moje rozhodnutia, konania nič mi nedávalo chuť. Vieš ako keď...ako keď spravíš niečo, čo ti dá túžbu spraviť niečo ďalšie. Zákon akcie a reakcie sa ma netýkal.

Ani ja, a určite ani ty si nevedel kto vlastne som.
Vôbec sme sa nepoznali.

Dobre zavádzam. Poznali sme sa. Máš pravdu. Ale bol si pre mňa niečím iným. Niekým iným. Vzdialenosť sa skracuje a vzďaľuje. A netráp sa ak tomu nechápeš. Všetko je myslené v dobrom.
Nahliadaš do tých stránok mňa, do ktorých sa iným nechce. A ja viem, že sú tam aj veci ktoré sa ti nepáčia. Pravda nebola vždy pre mňa pravda. Ale pri tebe je pravda naozaj pravdou. Som pred tebou nahá. Vyzliekam sa dokonca aj z parfému. Už nemáš byť čím očarený a ty napriek tomu si.
Snáď by si rád vedel, o čo sa tu pokúšam.

Vidím to takto.
Pod predvediem ti tieňohru vášne na stene. Rozpúšťam sa ti v dlani. Parfém stúpa k stropu a vzduch je vydýchaný. Schúlim sa k tebe vyzlečená a som šťastná že mám práve teba.

Ty si...
Ty si...
Ty si...

Si hudbou mojej mysle...aj mysľou mojej hudby.

Výkalové blues

30. října 2014 v 18:04 | Maska
Ak sa pozriete na seba do zrkadla a máte pocit, že vaše opuchnuté oči už nevládzu plakať, verte, že ešte vždy môžu. Hovorí sa, že ak sa niečo sere, tak sa to sere poriadne.
Stále niekomu ubližujem. Stále niečo robím zle. A stále je zle mne. Lebo ak sa niečo vo vašom zasranom živote zdá byť aspoň trošku dobré, pokazí sa to.

Okradli ma. Vrátili mi to. Nie všetko. Samozrejme. Som chorá. Som chorá? Nemá ma kto zaniesť k doktorke. Nechutí mi jesť. A keď už niečo zjem, tak ma to bolí. Aj plač ma už bolí. Ak sa niečo pokúsim zlepšiť, ešte sa to zhorší. Moje smery už nie sú smery. Nič nedáva zmysel. Ani to čo dáva.

Pozerám do steny. Je taká...hnedá. Niekto, a ja presne viem kto, mi vravel, že je do fialová. Ja vidím len hnedú. Hnedá ako zem? Hnedá ako drevo? Hnedá ako koža? Hnedá ako more? Hnedá ako hovno. Hovno s makom pod padákom. A ja letím.....

Pozerám na krb. Je taký....a koho to zaujíma. Je. Tam. A môj pes. Je tu. Sedí a vraví mi "Nemala by si sa už tak trápiť. Rodičia sú proste taký. Nemyslia to zle" No rozpráva. Noa? Veď aj ja to počujem prvý krát. Veci treba brať tak ako sú nie? Načo sa nad tým zamýšľať. Nezmeníš to.
Pokračuje: "Chceš cigu?"
Usmejem sa naňho "Ne, ďakujem. Nefajčím."
"Možno by si mala začať"
"Čo ty o tom môžeš vedieť, si len pes. A psom aj ostaneš"
"A ty si len človek. A človekom ostaneš."
"Ale ja nechcem byť človek..."
"Tak nebuď"
"Nie som."
"A čo si?"

"Hovno"

Smiem

31. srpna 2014 v 21:32 | maska
Bolel ma svet,
nepomohlo ani to, že on mi daroval kvet.
Ani kytica by nepomohla,
aby som zvlhla.
Túžiac, túžila som túžiť,
po tvojich perách krúžiť.
Šťastne šťastná už smiem.
Do kedy len?

Smiem sa hrať

31. srpna 2014 v 21:24 | Maska
Príliš málo svetla na môj život. Veľa svetla je len v rozprávkach. Takých aké mi rozprávala babina. Kde princ pobozká princeznú a ona sa zrazu zobudí a žijú šťastne. Až na veky. Alebo kým jeden z nich nezomrie od toľkej lásky. Kto povedal, že život nie je rozprávka? Princ ma pobozkal. A ja zomieram. Od bolesti. Z lásky. Pre lásku. A on odchádza. Asi som nebola tá správna ktorú mal prebudiť.

V noci nie je až toľko svetla. Rozprávky nevidno. Deti už spia. Ani myšlienky vtedy nie sú až také osvetlené a dá sa s nimi žiť. A ja stojím pred akýmsi bytom a čakám. Možno na kúsok svetla. Ale vlastne tam len postávam, ako nejaká kurva z ulice. Kto tušil, že budem cítiť taký strach. Rástol mi srdci a živil sa každým mojim nádychom.


Trpko som hľadela na asfalt. Z oči sa mi vykotúľa slza. Je horúca, chutí po pive a nesplnenej túžbe. Po pehavých lícach mi tiekli nočné mory, zelené sny a triezve nezmysly.

Kto povedal, že život nie je rozprávka?! Som Červená Čiapočka a môj Vlk mi roztúžene pomáha hľadať kvety, usmieva
sa, sladko a s vlčím zúbkom, jazykom si pomaly a lačne olizuje pery. Netušila som, že Vlci sú takí radodajn
í. Hryz sem, hryz tam. Každým jedným dotykom mi je kúsok tela. Ani sa nenazdám a labužnícky si vidličkou a nožom krája moje srdce na kúsky. Musia byť horúce. Realita je ilúzia, preto Vlci jedia Červené Čiapočky.
Môžem byť čím chcem, dievčatkom z rozprávky: milujúce divé huby; kurvou z ulice; ľadovou s horkými slzami.
Cigareta nehorí, zozačiatku sa odmietam riadiť hesla: správna kurva rozťahá, neskôr sa zamýšľam: hádam sa chcem degradovať na nesprávnu kurvu?

Smiem sa hrať na všetko. Všetko je dovolené, pretože v diaľke nevidím nič, pre čo by sa mi oplatilo meniť smery a kráčať rýchlejšie. Zakopávam do tmy, neponáhľam sa preč od Vlka, pretože on sám odo mňa ušiel.


Sny dochnú ako zlaté rybky, básnici skáču z balkónov a Vlci miznú z fliaš ako gin(dižn).

Svetlo sviečok

8. srpna 2014 v 6:57 | Maska
Milovať je zrazu také prirodzené ako dýchať.
Nemôžem prestať aj keby som veľmi chcela. Ani nechcem. Na čo?
Veď ty máš nie len rád kávu. Ty si ma ju naučil piť. Tak, ako si ma naučil čo je hudba a ako veľmi sa dá niekoho ľúbiť. Lebo hoci som ti to ešte nepovedala, nikdy nikoho a k nikomu som necítila tento kávový pocit. Tak návykoví, že sa bojím, že sa stanem závislá a ty si to rozmyslíš a ja budem musieť na odvykačku. Ako minule. Ale darmo. Keď si závislí raz, budeš už celý život. Môžeš tú chuť len potláčať. A ja už nebudem potláčať nič. Pri tebe nemusím. Môžem byť tým kým naozaj som. Žiadne hranie. SA. Na. Niečo.
Veď my sa zahráme inak.
Sviečky už horia.
A my s nimi.

Pripíjam na Lásku

1. srpna 2014 v 0:39 | Maska
Moje srdce je už len kus mäsa čakajúceho na rozklad.
Prečo sa nerozloží?
Bráni mu v tom kdesi hlboko vo mne ľad.
To nepochopíš kým nezažiješ.
Lásky vzostup, lásky pád.
Lebo len poranené rozkladajúce sa srdce dokáže pochopiť,
prečo uráčilo sa mi piť.

Tak na Lásku....

V každom je káva

17. července 2014 v 15:49 | Maska
ŠAKAL ZAVÍJAL NA MESIAC A JA SOM NEODOLALA
Opona. Potlesk. Ty sa klaniaš a ja sa usmievam. Neviem o čom tá hra bola. Ale viem skoro naspamäť tvoje repliky. Bočné dvere a opäť som s tebou. Mám rada keď ťa cítim po predstavení. Všade. Vášnivé bozky. Vieš byť taký jemný a pritom tak drsný. Áno mám rada keď si ku mne zlý. A ešte viac milujem keď si hneď na to taký empatický a vnímavý. Nemám ťa prečítaného a to ma na tebe priťahuje. Čím viac sa tebou trápim tým viac po tebe túžim. Túžim. Nikdy neviem.
... Ozveš sa ešte niekedy? ...

PRE TEBA JE DOLEZITA KAVA
Stál si tam aj so svojim kamarátom a ja som už vtedy vedela, že ťa mám naozaj rada. Prázdne poháre v krčme a môj smútok odišiel. Ako keby tam nikdy nebol.
Nepustia ma cez vrátnicu.
Tvoj balkón je naozaj vysoko, ale dokázali sme, že zvládneme všetko. Tak prečo sme nezvládli aj toto? Je ti zima? Objal si ma.
Balkónové dvere. Posteľ. Nie tvoja. Smiechy, vzdychy, slová. Verila som že tie slová sú pravdivé. A možno aj boli. Neviem.

Tvoja posteľ. V objatí celú noc. S nikým som niečo také nezažila. Tvoja pokožka voňala ako nič na svete a tvoje bozky chutili ako nebeský perník. Nezlomíš mi srdce, že? Nie.
No zlomil si. Zalepila som ho. Už je zvyknuté. Toľko krát zlomené, že mám dopredu nakúpené lepiace pásky.

Ranná ciga, Je ti zima? Objatie neprišlo. Káva. Pozvanie na obed. Prinesol si mi čajík. Keby sme sa zobudili a správal sa hneď ako teraz. Neublížilo by mi to. Na to som už zvyknutá. No ty až po týždni.

No čo by si robila keby máš nahú ženu v posteli? Možno máš oči ktoré nevidia oblečenie. Inak si to neviem vysvetliť. Ale neverím že nevidia aj topánky. Bola som ešte obutá keď si ma hodil na posteľ.

Nie je to len tvoja chyba. Mala som byť rozumná. Ale nie ja to ľutujem. Väčšinou to nikdy neľutujem ja. To som až taká zlá?

... je mi ľúto ...

TVOJ OBOR MA NIKDY PRÍLIŽ NEZAUJÍMAL
nechcem ťa. Možno ťa chcem. Ale teraz mi nestojíš ani o to zistiť to. Ale čo ak robím chybu?
keby som si nekládla túto otázku už dávno ti odpoviem. A moja odpoveď by bola. Medzi nami to nebude fungovať. Tvoj sarkazmus nemôžem ani cítiť. Minulý rok. Mal si sa zobudiť minulý rok. To ste naozaj všetci takí pribrzdení? Alebo ma chcete len všetci trápiť? Chcem ťa. Ty ma nechceš. Tak fajn nechceš ma? Tak ani ja teba. A ty zrazu....A ja neviem. Čo vlastne chcem? Chcem Kávu... Kávu! Chápeš čo tým myslím???

...Čo ti mám odpísať? ...





MOŽNO MI TA KAVA LEZE NA MOZOG
Som závislá na mužoch ktorý sú závislý na káve. Nezámerne. Podvedome. Už to tak bude.
Našiel si mi k nej koláčik v tvare srdiečka. Kávu nepijem. Dáš si pohár mliečka, mačička?
Také mačičky ako ja ,si ho obohacujú čajom. Skús si prečítať čo som ti raz napísala. Na Vianoce. Nič sa nezmenilo. Stále to cítim rovnako.

...čo nám chýbalo....

Cigáni idú do neba alebo prečo mi je z divadla do plaču...

10. března 2012 v 13:42 | Maska
Nedávno som bola na toľko ospevovanom projekte Novej scény "Cigáni idú do neba" a pokúsim sa Vám predložiť akú hrôzu som v divadle zažila...


 
 

Reklama